Ako budeme zisťovať, či sme tam, kde sme chceli byť?

V návrhoch a diskusiách o zásadných otázkach, kam chceme, aby v budúcich rokoch zmysluplne a efektívne kráčalo naše domaturitné vzdelávanie, je dobrá zhoda. Jozef SMIDA, autor stredoškolských učebníc matematiky V návrhoch a diskusiách o zásadných otázkach, kam chceme, aby v budúcich rokoch zmysluplne a efektívne kráčalo naše domaturitné vzdelávanie, je dobrá zhoda. Menšia zhoda už býva v tom, ako sa dostať tam, kam chceme. A, na škodu veci, vôbec sa nehovorí o tom, ako budeme zisťovať (merať, nie domnievať sa), či sme tam, kde sme chceli byť. Vytvorenie komplexného systému kontroly kvality školskej práce je nevyhnutnou podmienkou úspešných premien. Dobrou súčasnou snahou o pohľad na výsledky vzdelávania v základných školách sú merania známe ako Monitor, na stredných školách snaha o „novú“ maturitu. O obidvoch som však presvedčený, že sú to nesystémové kroky. Navyše sa im prisudzuje poslanie, ktoré ani teoreticky nemôžu splniť. A predovšetkým – primárnym rozumným cieľom vzdelávacej politiky nemôže byť zavedenie jednotnej skúšky pre všetkých žiakov, ale zabezpečiť im podmienky na nadobudnutie porovnateľného vzdelania, od ktorého by sa taká skúška mohla odvodiť.  

Vytvorme centrálne pracovisko na hodnotenie výsledkov vzdelávania

  Súčasťou úvah o evalvácii vzdelávania (zisťovanie, meranie a hodnotenie výsledkov) by mali byť úvahy o reforme prijímacieho konania na stredné i vysoké školy, o vzdelávaní učiteľov v tejto oblasti a zriadení špecializovaného centrálneho pracoviska (inštitúcie?) na hodnotenie výsledkov školskej práce. (Pritom kritériá, obsah a nástroje na výber uchádzačov o stredoškolské štúdium by mohli byť plne v gescii riaditeľov škôl. Pravdaže, ak by sa zaviedla „národná hodnotiaca skúška“, s povinným prihliadnutím na jej výsledky.) Na zlepšovanie kvality práce jednotlivých škôl sa ponúka sebahodnotenie (autoevalvácia, vnútorná evalvácia). Pretože pre školy by to bola celkom nová činnosť, je nevyhnutné ponúknuť učiteľom čo najskôr vzdelávacie kurzy a študijnú literatúru v tejto oblasti. A nevyhnutné bude prirodzené prepojenie sebahodnotenia škôl s činnosťou Štátnej školskej inšpekcie. Za mimoriadne aktuálne považujem založenie samostatného rezortného pracoviska na hodnotenie výsledkov vzdelávania. Jeho poslaním by bolo predovšetkým: (a) vypracovávať koncepciu a dlhodobé plány evalvácie výsledkov práce škôl, (b) koordinovať jednotlivé aktivity fungujúce v systéme, (c) tvoriť, resp. koordinovať tvorbu nástrojov externého monitorovania a hodnotenia vrátane systému štandardizovaných nástrojov, (d) vykonávať v tejto oblasti informačnú, poradenskú a školiacu činnosť,

(e) byť referenčným pracoviskom pre vládu pri povinnom vykazovaní „pisa koeficientu“ pre OECD.

  • Centrálna štátna celoplošná (celoslovenská)
  • Centrálna štátna na vybranej vzorke – použité hodnotiace prostriedky (testy, dotazníky a i.) by mohli na vlastnú žiadosť bezodplatne dostať zriaďovatelia škôl, resp. jednotlivé školy nezaradené do vzorky a mohli by ich použiť na vlastné náklady.
  • Na úrovni školy (vonkajšia a vnútorná evalvácia) – školský zákon by mal vymedziť oblasti, v ktorých sa má autoevalvácia vykonávať. V školských vzdelávacích programoch (predpokladáme, že budú) špecifikovať, v akých oblastiach a akými metódami bude škola hodnotiť svoju prácu.

Zavedenie centrálneho celoplošného testovania (národná hodnotiaca skúška?) napríklad v 5. a 9. ročníku povinnej školskej dochádzky môže zásadným spôsobom ovplyvniť fungovanie vzdelávacej sústavy. Získali by sa ním:

  • relevantné informácie o fungovaní vzdelávacieho systému ako celku,
  • pre školu spätná väzba, ktorá by jej slúžila ako podklad na konfrontáciu so sebahodnotením a pomohla jej pri realizácii reformy,
  • pre rodičov a žiaka informácie o študijných výsledkoch a študijnom potenciáli i možnosť porovnať ich s výsledkami celej populácie.

Nemali by sme však koketovať s tým, že na základe výsledkov centrálnych testov možno zostaviť „rebríčky kvality“ škôl, ani s tým, že výsledky takéhoto testovania môžu nahradiť prijímacie skúšky na vyšší stupeň školy. (Rozhodovanie o budúcnosti žiaka by nemalo byť nikdy založené na výsledku jedinej skúšky. Nechcime stres z prijímacích skúšok nahradiť stresom z celoplošného testovania.) Riziká evalvácie K prioritám „kurikulárnej“ reformy patrí presun od faktografických vedomostí k všeobecným zručnostiam (kompetenciám). Pri posudzovaní všetkých ostatných reformných krokov si treba klásť otázku, či úspech tejto priority podporia. Evalvačné opatrenia by za určitých okolností mohli reformu ohroziť. Najväčším rizikom je možný vznik „testománie“. Ak by sa výsledky testov žiakov stali najdôležitejším kritériom pri posudzovaní kvality práce škôl, riaditeľov, učiteľov, bude sa nacvičovať to (vedomosti a zručnosti), čo bude predmetom testovania. Prílišné preferovanie externých evalvačných aktivít môže odviesť pozornosť učiteľov od dôrazu na samostatné stanovovanie špecifických vzdelávacích úloh v školských vzdelávacích programoch. Ďalším rizikom by bolo nastavenie systému hodnotenia tak, že mu bude dominovať externé hodnotenie. Evalvácia škôl (učiteľov) musí byť založená rovnakou mierou i na sebahodnotení a hodnotení procesov, ktoré v škole prebiehajú, či napríklad klímy školy alebo otvorenosti miestnej komunite. Nedostatok exaktne získaných a použitých informácií o výsledkoch práce škôl by mohol byť základom voluntaristických rozhodnutí pri riadení prepotrebnej renovácie slovenského školstva.